Untitled Document
23.02.2012 12:27

Veľký Kamenec: Hrad Veľký Kamenec

 Veľký Kamenec, okres Trebišov: Na samom okraji juhu Slovenska, tesne pri hraniciach s Maďarskom sa nachádza Veľký Kamenec. Jeho architektonickou i historickou dominantou je gotický hrad, ktorý stojí na pahorku na okraji obce. Od ruín sa ponúka pohľad na nížiny Bodrogu, Tajbu, Zemplínske vrchy i za hranice. Výlet na toto miesto si nie je turistickou tortúrou, práve naopak. Malý trávnatý pahorok s niekoľkými krátkymi cestičkami vám umožní spočinúť v tieni niekdajších gotických bášt do desiatich minút. Stačí zaparkovať auto pri reštaurácii, ktorá sa nachádza hneď pod ruinami. Potom si môžete vychutnať génia loci miesta, ku ktorému sa viaže príbeh o Paracelsovi – svetoznámemu lekárovi z 15. storočia i povesť o uhorskom kráľovi rumunského pôvodu - Matejovi Korvínovi.

História pamiatky: Vznik a vlastníctvo hradu

Podľa historických písomností od roku 1280 vlastnili obec Veľký Kamenec (Veľký Kevešd) synovia šľachtica Šimona. V roku 1283 sa rodina s majetkom podelila tak, že vinice a usadlosti pripadli rodu Šóšovcov a druhej vetve rodu zo Stredy na Bodrogom. Tieto dve rodiny viedli celé dve storočia tuhý boj o vlastníctvo hradu. Ten tu už hrad stál, pretože vznikol v rámci fortifikácie Uhorska po vpáde Tatárov (1241). Kráľ Belo IV. totiž počas bojov s Tatármi zistil, že najlepšou obranou sú kamenné pevnosti, ktoré po ukončení invázie nechal stavať po celom uhorskom pohraničí. Aj z toho dôvodu má väčšina slovenských hradov svoj pôvod v 13. storočí.

V roku 1451 hrad dobylo vojsko Jána Jiskru a malo ho obsadený celých 8 rokov. V roku 1459 však v boji hrad získal Ján Huňady.

História pamiatky: Hrad a Paracelsus

Veľmi zaujímavým rokom v miestnej histórii je 1529, kedy sem prišiel švajčiarsky cudzinec. Úplne holohlavý, v dlhom plášti a s koženým kufríkom v ruke. Vítal ho leleský prepošt, učený evanjelický reformovaný kazateľ. Cudzinec odmietal pohodlie na prepošstve a prijal skromné priestory na nádvorí hradu vo Veľkom Kamenci. Bol to profesor Basilejskej lekárskej univerzity Auereolus Philippus Tehoprastus Bombastus von Hohenheim, vo svete medicíny známy ako „zázračný“ doktor Paracelsus. Bol súčasníkom historického čarodejníka a mága doktora Fausta.

Paracelsus v sprievode kazateľa z Lelesa trávil dlhé dni vo vinohradoch blízkeho Tokaja. Potom do neskorých nočných hodín v hrade Veľký Kamenec blikotalo žltkavé svetlo svietidiel. Možno práve vtedy napísal, dnes už známe slová: „Nepáčil som sa nikomu, okrem chorých, ktorých som liečil.“ Bol skalopevne presvedčený, že liečivá sila prírody je silnejšia ako hociktorý lekár. V okolí Veľkého Kamenca nehľadal Alkahest, univerzálne rozpúšťadlo, kvintesanciu, výťažok najaktívnejšej látky, tekuté zlato, látku nasýtenú planetárnymi vplyvmi, oživujúcu zoslabnutý organizmus, ani kameň mudrcov, ani elixír života. Jeho záujem vyvolali tokajské vína, o ktorých už jeho otec povedal, že niektoré ročníky obsahujú „spirit planéty“ a pri priaznivej konštelácii môžu liečiť ducha i telo.

Paracelsus napísal desaťdielny spis. V prvom diele pojednáva o príčinách chorôb, druhý diel venoval základom medicíny, deviaty diel je učením o tajomných vedách, okultizme, čarodejníkoch a zjaveniach, prekliatiach, magických formulkách a záhadných znakoch. V diele Archidoxa magica opäť spomína zázračné vlastnosti tokajských vín a jeho odkaz o vínnej pivnici v Malej Tŕni je viac než historickým dokumentom.

História pamiatky: Koniec rozkvetu a premena v ruiny

Od roku 1567 pevnosť slúžila aj ako prechodné sídlo kráľovských úradníkov, diplomatov, ale aj bohatých kupcov z ďalekých krajov.

Takto to trvalo do roku 1673, keď do Veľkého Kamenca prišlo kráľovské vojsko a zdemolovalo hradné múry. Nikto nevie prečo, predpokladá sa len súvis so stavovskými povstaniami kurucov, ktorí radi hrady obsadzovali využívali ako svoje pevnosti. Ich búranie malo zamedziť strate tých kráľovských a šľachtických sídiel, ktoré nemali dostatočne veľkú vojenskú posádku. Malý Kamenec, Streda nad Bodrogom, Klin nad Bodrogom, Somotor, Več a Berecki, obce patriace k hradu Veľký Kamenec, ostali bez ochrany.

Povesť o hrade

Podľa povesti dal hrad postaviť kráľ Matej Korvín. Ten sa údajne často prezliekal za tulákov alebo obchodníkov na cestách, aby vedel, aký je stav v jeho krajine. Vo Veľkom Kamenci sa vraj stretol s poctivým kostolným organistom, ktorý ho svojim bystrým umom tak očaril, až dospel k rozhodnutiu, že táto dedina si zaslúži väčší význam. Ide však o povesť, ktorá je dielom ľudu. Matej Korvín kraľoval v 15. storočí a to už mal hrad nejakých dvesto rokov. Povesť ako krátky príbeh si môžete prečítať tu.

Počas celého 13. storočia v Uhorsku vládli kráľ Imrich (1196-1204), kráľ Ladislav III. (1204 – 1025), kráľ Ondrej II. Jeruzalemský (1205 – 1235), kráľ Belo IV. – pravdepodobný zakladateľ hradu (1235 – 1270), kráľ Štefan V. (1270 – 1272), kráľ Ladislav IV. Kumánsky (1272 – 1290) a kráľ Ondrej III. (1290 – 1301). Za éry Mateja Korvína bol však hrad prestavaný a rozšírený.

Súčasný stav

Aj v súčasnosti môžeme čiastočne pozorovať dosť atypický trojuholníkový pôdorys hradu. Tento tvar získal prestavbou v 15. storočí, keď k nemu pribudli nárožné delostrelecké bašty. Tie dnes tvoria základ zachovaných ruín, jedna bašta je polygonálna, druhá okrúhla. Zachovali aj okná slúžiace ako strieľne.

Súčasťou hradu bola aj cisterna vysekaná do skalného masívu pahorku. Išlo o štandardný spôsob užívaný v mnohých pevnostiach. Rímsy zo striech smerovali do spoločného zberača, ktorým stekala dažďová voda do zásobárne a využívala sa ako úžitková, či v čase obliehania bez možnosti zásobovania aj na pitie. Na nádvorí sú okraje niekdajšej cisterny pozorovateľné aj dnes.

Prístupnosť pamiatky

Obec Veľký Kamenec sa nachádza v okrese Trebišov, od ktorého je vzdialená 48 kilometrov. Od najbližšieho mesta, ktorým je Kráľovský Chlmec, je hrad vzdialený 20 kilometrov.

Priamo pod hradným pahorkom je miesto vhodné na parkovanie, výstup na pahorok je otázkou niekoľkých kratučkých minút. Žiadne ploty, žiadne vstupenky – voľné a celoročne prístupné priestranstvo.

Pozíciu hradu na mape nájdete tu: 



Autor: text a foto Slavomír Szabó