Alexander Dubček - Alexander Dubček

Z Wikipédie, Voľnej Encyklopédie

Pin
Send
Share
Send

Životopisný film z roku 2018 nájdete na Dubček (film).

Alexander Dubček
Alexander Dubcek.jpg
Prvý tajomník Komunistickej strany Česko-Slovenska
V kancelárii
5. januára 1968 - 17. apríla 1969
PredchádzaAntonín Novotný
UspelGustáv Husák
Predseda Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenska
V kancelárii
28. decembra 1989 - 25. júna 1992
PredchádzaAlois Indra
UspelMichal Kováč
V kancelárii
28. apríla 1969 - 15. októbra 1969
PredchádzaPeter Colotka
UspelDalibor Hanes
Osobné údaje
narodený(1921-11-27)27. novembra 1921
Uhrovec, Čs
(teraz Slovensko)
Zomrel7. novembra 1992(1992-11-07) (vo veku 70 rokov)
Praha, Čs
(teraz Česká republika)
Politická stranaKomunistická strana Slovenska (1939–1948)

Komunistická strana Česko-Slovenska (1948–1970)
Verejnosť proti násiliu (1989–1992)

Sociálnodemokratická strana Slovenska (1992)
Podpis

Alexander Dubček (Slovenská výslovnosť:[ˈAlɛksandɛr ˈduptʃɛk]; 27. novembra 1921 - 7. novembra 1992) bola a Čs a Slovák politik, ktorý pôsobil ako prvý tajomník prezídia ÚV KSČ Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ) (de facto vodca Čs) od januára 1968 do apríla 1969. Pokúsil sa o reformu komunistická vláda Počas Pražská jar ale bol nútený rezignovať po Invázia Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

Počas jeho vedenia sa pod heslom „Socializmus s ľudskou tvárou“, Česko-Slovensko zrušené cenzúra o médiách a liberalizovanej československej spoločnosti, tankovanie tzv Nová vlna v československej filmografii. Bol však pod tlakom Stalinistický hlasy vo vnútri strany, ako aj Sovietske vedenie, ktorému sa nepáčilo smerovanie krajiny a obával sa, že by Československo mohlo uvoľniť väzby s Sovietsky zväz a stať sa viac westernizovaný. Výsledkom bolo, že krajina bola napadli ďalšie krajiny Varšavskej zmluvy 20. - 21. augusta 1968, ktorým sa končí Pražská jar. Dubček rezignoval v apríli 1969 a jeho nástupcom bol Gustáv Husák, ktorý inicioval normalizácia. Dubček bol potom v roku 1970 vylúčený z komunistickej strany.

Neskôr, po Zamatová revolúcia (zvrhnutie komunistického režimu v roku 1989), bol predsedom federálny československý parlament. Rovnako v roku 1989 sa Európskeho parlamentu udelil Dubčekovi ocenenie Sacharovova cena za slobodu myslenia.[1]

Skorý život

Alexander Dubček sa narodil v r Uhrovec, Československo (teraz v Slovensko) 27. novembra 1921.[2][3] Keď mal tri roky, rodina sa presťahovala do Sovietskeho zväzu, čiastočne kvôli budovaniu socializmu, čiastočne preto, lebo v Československu bolo málo pracovných miest; takže bol vychovaný do 12 rokov v komune v Pishpeku (teraz Biškek), v Kirghiz SSR z Sovietsky zväz (teraz Kirgizsko) ako člen Esperantista a Idista priemyselné družstvo Interhelpo.[4][5] V roku 1933 sa rodina presťahovala do Gorkij, teraz Nižný Novgorod, a v roku 1938 sa vrátil do Česko-Slovenska.

Počas druhej svetovej vojny sa Dubček zapojil do podzemného odboja proti vojnovému pronemeckému vojnovi Slovenský štát na čele s Jozef Tiso. V auguste 1944 Dubček bojoval v Partizánska brigáda Jana Žižku[6] Počas Slovenské národné povstanie a bol dvakrát zranený, zatiaľ čo jeho brat Július bol zabitý.[7]

Politická kariéra

Počas vojny sa Dubček pripojil k Komunistická strana Slovenska (KSS),[8] ktorá vznikla po vzniku Slovenského štátu a v roku 1948 bola transformovaná na slovenskú pobočku Slovenskej republiky Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ).

Po vojne stabilne stúpal v radoch Komunistické Česko-Slovensko. V rokoch 1951 až 1955 bol poslancom Národného zhromaždenia, parlamentu Česko-Slovenska. V roku 1953 bol poslaný na Moskovskú politickú vysokú školu, ktorú v roku 1958 ukončil.[9] V roku 1955 nastúpil do Ústredného výboru slovenskej pobočky a v roku 1962 sa stal členom prezídia. V roku 1958 nastúpil aj do ústredného výboru Komunistická strana Česko-Slovenska, v ktorom pôsobil ako tajomník v rokoch 1960 - 1962 a ako člen prezídia po roku 1962. V rokoch 1960 - 1968 bol ešte raz členom federálneho parlamentu.

V roku 1963 došlo k zosadeniu mocenského boja vo vedení slovenskej pobočky Karola Bacílka a Pavla Davida, tvrdých spojencov Antonín Novotný, Prvý tajomník KSČ a prezident Česko-Slovenska. Na ich miesto prevzala kontrolu nad straníckymi a štátnymi orgánmi na Slovensku nová generácia slovenských komunistov na čele s Dubčekom, ktorý sa stal prvým tajomníkom slovenskej pobočky strany.[10]

Pod Dubčekovým vedením sa Slovensko začalo vyvíjať smerom k politickej liberalizácii. Pretože Novotný a jeho Stalinistický predchodcovia očierňovali predovšetkým slovenských „buržoáznych nacionalistov“ Gustáv Husák a Vladimír Clementis, v 50. rokoch pracovala slovenská pobočka na propagácii slovenskej identity. Prebiehalo to hlavne formou osláv a spomienok, ako napríklad 150. narodeniny vodcov 19. storočia Slovenského národného obrodenia. Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban, sté výročie Matica slovenská v roku 1963 a dvadsiate výročie Slovenského národného povstania. Zároveň sa politická a intelektuálna klíma na Slovensku uvoľnila ako v České krajiny.[11] Príkladom toho bol stúpajúci počet čitateľov časopisu Kultúrny život, týždenník Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý publikoval úprimné diskusie o liberalizácii, federalizácii a demokratizácii, ktoré napísali najprogresívnejší a najkontroverznejší spisovatelia - slovenskí aj českí. Kultúrny život sa stala prvou slovenskou publikáciou, ktorá si získala medzi Čechmi široké ohlasy.

Pražská jar

Hlavný článok: Pražská jar

Československé plánované hospodárstvo v 60. rokoch bolo vo vážnom úpadku a uvalení centrálnej kontroly z r Praha sklamaní miestni komunisti, zatiaľ čo destalinizácia program spôsobil ďalšie nepokoje. V októbri 1967 nasledovalo množstvo reformátorov Ota Šik a Alexander Dubček, zakročili: vyzvali prvého tajomníka Antonín Novotný na zasadnutí ústredného výboru.[12] Novotný čelil vzbure v ústrednom výbore, preto ho potajomky pozval Leonid Brežnev, sovietsky vodca, uskutočniť víchrica v Prahe v decembri 1967, aby si upevnil svoju vlastnú pozíciu. Keď Brežnev pricestoval do Prahy a stretol sa s členmi ústredného výboru, zarazilo ho, keď sa dozvedel o rozsahu opozície voči Novotnému, čo viedlo Brežneva k voľbe nezasahovania,[13] a pripravuje pôdu pre ústredný výbor, aby vynútil demisiu Novotného. Dubčeka, ktorý má zázemie a výcvik v Rusku, videl ZSSR ako bezpečný pár rúk. „Náš Saša“, ako ho volal Brežnev,[14] sa 5. januára 1968 stal novým prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa.

Obdobie po Novotného páde sa stalo známe ako Pražská jar. V tomto období sa Dubček a ďalší reformátori usilovali o liberalizáciu komunistickej vlády - vytvorenie „socializmu s ľudskou tvárou“.[15] Aj keď sa tým uvoľnil vplyv strany na krajinu, Dubček zostal oddaným komunistom a chcel zachovať vládu strany. Počas Pražskej jari sa však spolu s ďalšími reformne zameranými komunistami snažil získať pre komunistickú vládu podporu verejnosti tým, že odstránila jej najhoršie a najrepresívnejšie prvky, umožnila väčšiu slobodu prejavu a tolerovala politické a spoločenské organizácie, ktoré neboli pod komunistickou kontrolou.[16] „Dubček! Svoboda!"[17] sa v tomto období stal populárnym refrénom študentských demonštrácií,[potrebná citácia] zatiaľ čo prieskum mu dal 78% podporu verejnosti.[18] Napriek tomu sa Dubček ocitol v čoraz neudržateľnejšej pozícii. Program reforiem nabral na obrátkach, čo viedlo k tlakom na ďalšiu liberalizáciu a demokratizáciu. Zároveň s tvrdými komunistami v Československu a s vedúcimi predstaviteľmi ďalších Varšavská zmluva krajiny tlačili na Dubčeka, aby sa udržal na pražskej jari. Aj keď chcel Dubček dohliadať na reformné hnutie, odmietol k tomu prijať akékoľvek drakonické opatrenia, pričom stále zdôrazňuje vedúcu úlohu strany a ústrednosť Varšavskej zmluvy.[19]

Sovietske vedenie sa pokúsilo spomaliť alebo zastaviť zmeny v Československu sériou rokovaní. Sovietsky zväz súhlasil s bilaterálnymi rozhovormi s Československom v júli v Čiernej nad Tisou, neďaleko slovensko-sovietskych hraníc.[20] Dubček sa na stretnutí pokúsil ubezpečiť Sovietov a vodcov Varšavskej zmluvy, že je stále priateľský k Moskve, argumentujúc tým, že reformy sú vnútornou záležitosťou. Myslel si, že si vzal dôležitú lekciu z neúspechu Maďarská revolúcia v roku 1956, v ktorom vodcovia zašli až tak ďaleko, že vystúpili z Varšavskej zmluvy. Dubček veril, že Kremeľ mu umožní voľné ruky pri uskutočňovaní domácich reforiem, pokiaľ Československo zostane verným členom sovietskeho bloku. Napriek pokračujúcemu Dubčekovmu úsiliu zdôrazniť tieto záväzky zostal Brežnev a ďalší vodcovia Varšavskej zmluvy ostražití, pretože slobodnú tlač považovali za hrozbu ukončenia vlády jednej strany v Československu a (rozšírením) aj inde vo východnej Európe.[21]

Pád

V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojenské sily zo všetkých Varšavská zmluva členský štát (okrem Albánsko a Rumunsko) vstúpil do Česko-Slovenska. Okupačné armády sa rýchlo zmocnili Prahy a budovy ústredného výboru a vzali Dubčeka a ďalších reformátorov do sovietskej väzby. Pred zatknutím však Dubček vyzval obyvateľov, aby sa nebránili vojensky s odôvodnením, že „predstavenie vojenskej obrany by znamenalo vystaviť český a slovenský národ nezmyselnému krviprelievaniu“.[22] Neskôr v ten deň bol Dubček s ostatnými prevezený do Moskvy na sovietskom vojenskom dopravnom lietadle.

Nenásilný odpor českého a slovenského obyvateľstva, ktorý na celých osem mesiacov oddialil úplnú stratu kontroly nad silami Varšavskej zmluvy (na rozdiel od odhadu sovietskej armády na štyri dni), sa stal ukážkovým príkladom civilná obrana. Posledný deň Dobrý vojak Švejk (s odkazom na český satirický román zo začiatku 20. storočia) písal o „kamarátskych prankoch meniacich sa názvov ulíc a dopravných značiek, predstierania nerozumenia ruštiny a rozdávania najrôznejších vtipných uvítacích plagátov“.[23] Rozhlasové stanice medzitým vyzývali útočníkov na návrat domov: „Nech žije sloboda, Svoboda, Dubček“.[24] Napriek tomu boli reformátori nútení pristúpiť k sovietskym požiadavkám a podpísaním Moskovské protokoly (ktoré iba František Kriegel odmietol podpísať) a ukončenie Dubčekovej Pražskej jari.[25]

Dubček a väčšina reformátorov boli vrátení do Prahy 27. augusta a Dubček si funkciu prvého tajomníka strany udržal až do apríla 1969.[26] Úspechy Pražskej jari sa nezvrátili okamžite, ale v priebehu niekoľkých mesiacov.

V januári 1969 bol Dubček hospitalizovaný v Bratislave so sťažnosťou na prechladnutie a musel zrušiť prejav. Vyskytli sa povesti, že jeho choroba bola choroba z ožiarenia a že to bolo spôsobené rádioaktívnym stroncium počas pobytu v Moskve bol vložený do jeho polievky v snahe zabiť ho. Správa spravodajských služieb USA to však zrušila pre nedostatok dôkazov.[27]

V apríli 1969 bol Dubček prinútený rezignovať na funkciu prvého tajomníka Československé hokejové nepokoje. Bol znovu zvolený do Federálne zhromaždenie (ako sa teraz menoval federálny parlament) a stal sa jeho predsedom. Neskôr bol vyslaný ako veľvyslanec do Turecko (1969–70),[28] údajne v nádeji, že prebehne na západ, čo sa však nestalo. V roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany a prišiel o kreslá v Slovenský parlament (ktorý pôsobil nepretržite od roku 1964) a Federálne zhromaždenie.

Súkromný občan

Po vylúčení zo strany pracoval Dubček v Lesníckej službe na Slovensku. Zostal obľúbenou osobnosťou Slovákov a Čechov, s ktorými sa stretol pri práci, a túto úctu využíval na získavanie vzácnych a ťažko dostupných materiálov pre svoje pracovisko. Dubček a jeho manželka Anna naďalej bývali v pohodlnej vile v peknej štvrti v meste Bratislava. V roku 1988 smel Dubček vycestovať Taliansko prijať čestný doktorát od Bolonská univerzita, a zatiaľ čo tam, poskytol rozhovor s Talianska komunistická strana denná tlač L'Unità, jeho prvé verejné vystúpenia pre novinárov od roku 1970. Vzhľad a rozhovor Dubčeka mu pomohli vrátiť sa na medzinárodné výslnie.

V roku 1989 mu bol udelený výročný Sacharovova cena vo svojom druhom roku existencie.[29]

Zamatová revolúcia

Pamätná doska pripomínajúca Dubčekovu funkciu predsedu československého parlamentu v rokoch 1989–1992 na stene národné múzeum v Prahe

Počas Zamatová revolúcia z roku 1989 podporil Verejnosť proti násiliu (VPN) a Občianske fórum. V noci 24. novembra sa objavil Dubček s Václav Havel na balkóne s výhľadom Václavské námestie, kde bol privítaný ohromným potleskom zástupov demonštrantov dole a prijatý ako symbol demokratickej slobody. Niekoľko prizerajúcich sa dokonca skandovalo, “Dubček na hrad!"(" Dubček na zámok„- tj. Dubček pre Predseda). Trochu sklamal dav tým, že revolúciu nazval šancou pokračovať v práci, ktorú začal pred 20 rokmi, a pripraviť to, čo nie je v poriadku s komunizmom. V tom čase demonštranti v Prahe nechceli mať nič spoločné s komunizmom akéhokoľvek druhu, ani s Dubčekovou humánnou verziou. Neskôr v noci bol Dubček na pódiu s Havlom v hale Laterna Magika divadlo, ústredie Občianskeho fóra, keď rezignovalo celé vedenie KSČ, čím sa končí komunistická vláda v Česko-Slovensku.[30]

Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia (československého parlamentu) 28. decembra 1989 a znovu bol zvolený v rokoch 1990 a 1992.

V čase zvrhnutia vlády komunistickej strany Dubček označil Nežnú revolúciu za víťazstvo svojho humanistického socialistického rozhľadu. V roku 1990 získal Medzinárodnú cenu humanistu od Medzinárodná humanistická a etická únia. Predniesol tiež úvodný prejav absolventom triedy 1990 na Americkej univerzite vo Washingtone, D.C .; bola to jeho prvá cesta do Spojených štátov.[31]

V roku 1992 sa stal vodcom Sociálnodemokratická strana Slovenska a zastupoval túto stranu vo Federálnom zhromaždení. Dubček v tom čase pasívne podporoval zväzok medzi Čechmi a Slovákmi v jednej česko-slovenskej federácii proti nakoniec úspešnej tlačiť na samostatný slovenský štát.

Smrť

Dubčekov hrob
Pamätník Dubčekovi neďaleko miesta jeho smrteľnej nehody

Dubček zomrel 7. novembra 1992 na následky zranení pri autonehode, ku ktorej došlo 1. septembra na ulici Česká diaľnica D1, blízko Humpolec.[32][33] Bol pochovaný v Cintorín Slávičie údolie v Bratislava, Slovensko.

Referencie

  1. ^ Európsky parlament, Sieť Sacharovových cien, načítané 10. september 2013
  2. ^ „Alexander Dubček, československý štátnik“. Encyklopédia Britannica. Získané 5. novembra 2019.
  3. ^ Dennis Kavanagh (1998). „Dubček, Alexander“. Slovník politickej biografie. Oxford: OUP. p. 152. Získané 1. september 2013.
  4. ^ D. Viney, „Alexander Dubček“, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 17-19
  5. ^ William Shawcross, Dubček, (rev. Vyd. 1990), s. 17
  6. ^ Kirschbaum, Stanislav J. (2016). Dejiny Slovenska: Boj o prežitie. Svätomartinská tlač. p. 239. ISBN 9781250114754.
  7. ^ D. Viney, „Alexander Dubček“, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 19-20
  8. ^ B. Wasserstein, Barbarstvo a civilizácia (Oxford 2007) s. 598
  9. ^ D. Viney, „Alexander Dubček“, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 21
  10. ^ B. Wasserstein, Barbarstvo a civilizácia (Oxford 2007) s. 598
  11. ^ D. Viney, „Alexander Dubček“, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 23-4
  12. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 598
  13. ^ D. Viney, "Alexander Dubček", Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 26
  14. ^ Brežnev, citovaný v B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 598 a s. 603
  15. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 600
  16. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 599
  17. ^ Stratený svet komunizmu (Československo), BBC (dokumentárny film)
  18. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 601
  19. ^ D. Viney, „Alexander Dubček“, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 31
  20. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 601
  21. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 605
  22. ^ Citované v B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 605
  23. ^ "Josef Schweik", Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 332
  24. ^ Dokumenty, Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 307
  25. ^ Jenny Diski, Šesťdesiate roky (Londýn 2009) s. 82
  26. ^ D. Viney, "Alexander Dubček", Štúdie o komparatívnom komunizme 1 (1968), s. 36-7
  27. ^ Radiačná choroba alebo smrť spôsobená skrytým podávaním ionizujúceho žiarenia jednotlivcovi Archivované 3. septembra 2001 na Wayback Machine. Správa č. 4 pracovnej skupiny pre molekulárnu biológiu pre Podvýbor pre biomedicínske spravodajstvo Výboru pre vedecké spravodajstvo USIB z 27. augusta 1969. Získané 5. mája 2007.
  28. ^ B. Wasserstein, Civilizácia a barbarstvo (Oxford 2007) s. 606
  29. ^ „Sacharovova cena za slobodu myslenia: Zoznam držiteľov cien“, Európskeho parlamentu webstránka.
  30. ^ Sebetsyen, Victor (2009). Revolúcia 1989: Pád sovietskeho impéria. Mesto New York: Pantheon Books. ISBN 978-0-375-42532-5.
  31. ^ „Adresa začiatku - videotéka C-SPAN“. C-spanvideo.org. 13. mája 1990. Získané 19. novembra 2013.
  32. ^ „Alexander Dubček, 70 rokov, zomiera v Prahe“ (New York Times, 8. novembra 1992)
  33. ^ Kopanic, Michael J Jr, „Prípad uzavretý: Dubčekova smrť vyhlásila nehodu, nie vraždu“ Archivované 10. mája 2015 na Wayback Machine, Stredoeurópsky prehľad (Zväzok 2, č. 8), 28. februára 2000.

vonkajšie odkazy

Stranícke politické kancelárie
Predchádza
Antonín Novotný		 Prvý tajomník Komunistická strana Česko-Slovenska
5. januára 1968 - 17. apríla 1969		Uspel
Gustáv Husák
Predchádza
Alois Indra		 Predseda Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenska
28. decembra 1989 - 25. júna 1992		Uspel
Michal Kováč
Predchádza
Peter Colotka		 Predseda Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenska
28. apríla 1969 - 15. októbra 1969		Uspel
Dalibor Hanes

Pin
Send
Share
Send