Matúš III. Csák - Matthew III Csák - Wikipedia

Z Wikipédie, Voľnej Encyklopédie

Pin
Send
Share
Send

Matúš (III) Csák
Matus Cak Trenciansky 1861.jpg
Palatín Uhorska
Panovať1296–1297
1302–1309
PredchodcaMikuláš I. Kőszegi (1. volebné obdobie)
Stephen Ákos (2. volebné obdobie)
NástupcaAmade Aba &
Mikuláš I. Kőszegi (1. volebné obdobie)
James Borsa (2. volebné obdobie)
Rodné menoCsák (III) Máté
narodenýmedzi 1260 a 1265
Zomrel18. marca 1321
Šľachtická rodinagény Csák
Problém
Matúš IV
dcéra
OtčePeter I.
Matkaneznámy

Máté Csák alebo Matúš III. Csák (medzi 1260 a 1265 - 18. marcom 1321;[1] Maďarský: Csák (III) Máté, Slovák: Matúš Čák III), tiež Máté Csák z Trencsénu[1] (Maďarský: trencséni Csák (III.) Máté, Slovák: Matúš Čák III Trenčiansky), bol Maďarský[2] oligarcha kto vládol de facto nezávisle na severozápade kraje stredovekého Uhorska (dnes zhruba západná polovica dnešnej doby) Slovensko a časti Severné Maďarsko).[3] Zastával úrady v pán koňa (főlovászmester) (1293–1296), palatín (nádor) (1296–1297, 1302–1309) a majster pokladnice (tárnokmester) (1309–1311).[4] Dokázal si udržať svoju vládu nad svojím územím aj po porážke u Bitka pri Rozgony proti Kráľ Karol I. uhorský. V 19. storočí bol často označovaný za symbol boja za nezávislosť v oboch krajinách Maďarský a Slovenské literatúry.[3]

Skoré roky

Bol synom palatína Peter I. Csák, člen Maďarský[2] rod („klan“) Csák.[4] Okolo roku 1283 Matthew a jeho brat Csák, ktorý neskôr slúžil ako nositeľ meča (kardhordó) v roku 1293,[5] zdedil majetok svojho otca, Komárom (slovensky: Komárno) a Szenic (slovensky: Senica).[3] Približne v tom čase tiež zdedili svojich strýkov (Matúš II a Štefan I. Csák) majetky okolo Nagytapolcsány (slovensky: Veľké Topoľčany, teraz Topoľčany), Hrussó (slovensky: Hrušovo) a Tata.[3] Ich otec začal rozširovať svoj vplyv na územia, ktoré obklopovali jeho majetky.[3]

Matúš sa narodil okolo 60. rokov 12. storočia. Diplom zaznamenal jeho krívanie, ktoré bolo spôsobené buď vrodenou chybou, alebo následkom vojnového zranenia. Pravdepodobne sa o ňom prvýkrát zmienila charta, ktorú vydal Opátstvo Somogyvár dňa 5. augusta 1284, kde boli predvolaní synovia zosnulého Petra pre prípad vlastníckych práv k pôde Kötcse. Historik Gyula Kristó tvrdí, že dokument spomína možných starších bratov Matúša a Csáka, pretože sa v súčasných prameňoch prvýkrát objavili až v roku 1291.[3] Po Petrovej smrti členovia rivala Rodina Kőszegi z Héderov klan posilnená v Pozsony a Šopron Krajiny využívajúce túto výhodu, že klan Csákovcov bol oslabený kvôli smrti Matúša II. A Petra I. Kőszegiovci porazili miestnych obyvateľov Klan Osl v Sopronskej župe a taktiež vykročili vpred Župa Pozsony kde zajatý Hrad Pozsony na krátky čas.[3]

Partizán kráľa Ondreja

Trenčiansky hrad s Matúšovou vežou

V roku 1291 sa Matthew zúčastnil ťaženia kráľa Ondreja III. Z Maďarska proti Rakúsko.[4] V budúcom roku, keď Mikuláš I. Kőszegi sa vzbúril proti kráľovi Ondrejovi III. a obsadil Pozsony (nem. Pressburg, Slovensky: Prešporok, dnes Bratislava) a Detrekő (Slovensky Plavecké Podhradie), Matúšovi sa podarilo znovu obsadiť hrady v mene kráľa.[4] Odteraz bude Dunaj sa stala hranicou medzi rozvíjajúcimi sa doménami rodov Kőszegi a Csák.[3] Kráľ Andrew ho ustanovil za majstra koňa a stal sa tiež ispán (prichádza) z Župa Pozsony (1293–1297).[5] 28. októbra 1293 vydal Matúš listinu a sľúbil, že bude rešpektovať slobody mešťanov mesta Pozsony, ktoré predtým potvrdil kráľ Ondrej.[3]

V tomto období začal Matúš zhodnocovať svoj majetok nielen kráľovými darmi, ale aj použitím sily.[3] V roku 1296 kúpil Vöröskő (slov. Červený Kameň) od svojich bývalých držiteľov za peniaze; súčasné dokumenty však dokazujú, že prinútil niekoľkých susedných vlastníkov pôdy, aby previedli svoje majetky buď na neho, alebo na jeho partizánov.[3] Bol dokonca pripravený obsadzovať územia; napr., okolo roku 1296, sa zmocnil pozemkov Arcibiskup z Pannonhalmy južne od Dunaja a taktiež sa dopustil viny majetkov kolegiálnej kapitoly v Pressburgu.[3]

Približne na konci roku 1296 získal Matúš Trencsén (slov. Trenčín) a potom bol pomenovaný podľa hradu.[3] V roku 1296 ho kráľ Ondrej vymenoval za palatína,[4] ale krátko nato kráľ prepustil jedného z Matúšových protivníkov, Ondrej z Gimes z Hont-Pázmány klan všetkej zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil Matthewovi.[3] Dokument dokazuje, že vzťah kráľa a Matúša sa zhoršil a kráľ ho v roku 1297 pozbavil palatínskeho úradu.[3] Zároveň kráľ udelil pozsonyskej župe svojej kráľovnej, Anežky Rakúskej.[3]

Kráľov súper

Matúš sa aj naďalej po roku 1297 upravoval na Palatína.[1] Podarilo sa mu prekonať Ondreja z Gimes a jeho rodinu, a tak rozšíril svoj vplyv pozdĺž rieky Zsitva (Rieka Žitava).[3]

Doména Matthewa Csáka

V roku 1298 sa kráľ Andrew III spojil s kráľom Václava II; spojenectvo bolo pravdepodobne namierené proti Matúšovi, ktorého majetky ležali medzi územiami týchto dvoch panovníkov.[3] V nasledujúcom roku poslal kráľ Andrew proti sebe svoje jednotky, ale on mohol útoku odolať;[1] iba župa Pozsony bola znovu obsadená kráľovskými partizánmi.[3]

Pred rokom 1300 Matthew vstúpil do rokovaní s predstaviteľmi kráľa Karola II. V Neapole a ubezpečil ho, že bude pomáhať pri nárokovaní svojho vnuka, Charles na trón proti kráľovi Ondrejovi III.[3] V lete 1300 však Matthew navštívil Andrewov dvor, ale kráľ, posledný mužský člen Dynastia Árpádovcov, zomrel 14. januára 1301 a po jeho smrti došlo k rivalite medzi niekoľkými uchádzačmi o trón.[3] V tom čase zomrel Matthewov brat Csák bezdetný, a preto Matthew zdedil jeho majetky.[3]

Po smrti kráľa Ondreja III. Sa stal Neapolčan princov nasledovník, ale krátko nato sa pripojil k strane, ktorá korunu ponúkla Václava, syn českého kráľa Václava II.[3] Bol prítomný na korunovácii mladého českého kniežaťa (27. augusta 1301), ktorý ho udelil Trencsén a Nyitra kraje;[4] preto sa stal zákonným držiteľom všetkých kráľovských hradov a majetkov v dvoch župách.[3] V nasledujúcich rokoch Matthew Csák obsadil majetky Rodina Balassa v dvoch župách a vzal si tiež niekoľko hradov v Nógrád a Hont kraje.[3]

Bitka pri Rozgony v roku 1312, Chronicon Pictum z roku 1360

Kráľ Václav nemohol posilniť svoju vládu nad svojim protivníkom a musel opustiť kráľovstvo (august 1304).[3] V tom čase už Matthew Csák opustil večierok kráľa Václava,[4] a krátko nato uzavrel spojenectvo s vojvodom Rudolf III proti českému kráľovi.[3] Aj keď sa nepripojil k partizánom kráľa Karola, jeho jednotky sa zúčastnili ťaženia, ktoré kráľ Karol a vojvoda Rudolf viedli proti Kráľovstvo české (September - október 1304).[3] Vnútorné boje sa však neskončili, pretože 6. decembra 1305 nový žalobca, Otto III., Bavorský vojvoda bol korunovaný za uhorského kráľa.[3] Matthew Csák neprijal vládu kráľa Ota a jeho vojská bojovali spolu s vojskami kráľa Karola, ktoré obsadzovali niektoré hrady v severnej časti kráľovstva.[3]

10. októbra 1307 zhromaždenie potvrdilo vládu kráľa Karola, ale Matthew Csák a niektorí ďalší oligarchovia (Ladislava Kána, Ivan a Henrich II. Kőszegi) sa nezúčastnili zhromaždenia.[3] V roku 1308 Pápež Klement V. vyslal do kráľovstva legáta s cieľom posilniť postavenie kráľa Karola.[3] Legát, kardinál Gentile Portino da Montefiore sa podarilo presvedčiť Matúša, aby prijal vládu kráľa Karola na ich stretnutí v Pauline Kláštor Kékes (10. novembra 1308).[3] Aj keď sám Matthew nebol prítomný na nasledujúcom zhromaždení (27. novembra) v roku Pešť kde sa opäť potvrdila vláda kráľa Karola, vyslal na stretnutie svojho vyslanca.[3] Krátko nato kráľ Karol vymenoval Matúša Palatína z kráľovstva.[4] Pri novej korunovácii kráľa Karola (15. júna 1309) ho však zastupoval iba jeden z jeho nasledovníkov.[3] V nasledujúcom roku ho kráľ Karol vymenoval do úradu majstra pokladnice,[1] ktorá potom bola prvou vysoko postavenou politickou pozíciou počas prvých regnalských rokov Karola, pretože pozícia palatína bola „znehodnotená“.

Matúš Csák nechcel prijať vládu kráľa; preto sa nezúčastnil tretej korunovácie kráľa Karola, keď bol korunovaný Svätá koruna maďarská (27. augusta).[3] Matthew Csák navyše stále rozširoval hranice svojich panstiev a obsadil niekoľko hradov v severnej časti kráľovstva.[3] 25. júna 1311 viedol svoje vojská smerom k Budín a drancovali okolité územia a z tohto dôvodu kardinálneho pohana exkomunikovaný ho[1] dňa 6. júla 1311.[3] Neprijal však trest a presvedčil niektorých kňazov, aby pokračovali v službách na jeho území.[3]

Rozhorčený oligarcha drancoval majetky Ostrihomská arcidiecéza.[3] Keď občania Kassa (Slovensky: Košice) zabitý Amade Aba, mocný oligarcha severovýchodných častí kráľovstva (5. septembra 1311) Matthew uzavrel spojenectvo so svojimi synmi proti kráľovi, ktorý sa postavil na stranu Kassu.[3] Jeho vojská sa oslobodili Hrad Sáros (Slovensky: Šarišský hrad), obkľúčený kráľom, a potom pochodoval proti Kassovi.[3] Na Bitka pri Rozgony, kráľovské vojská porazili Matthewove a vojská jeho spojencov (15. júna 1312).[1] Po bitke kráľ obsadil územia synov Amade Aby.[3] Aj keď Matúšovo panstvo zostalo nerušené, okupácia susedných území kráľom bránila jeho rozšíreniu.[3]

Posledné roky

V roku 1314 vtrhli kráľovské vojská do panstva Matúša Csáka, ale nemohli ho obsadiť.[3] Medzitým Matthew obsadil niektoré pevnosti v Marca Moravy a teda kráľ Jána z Čiech vtrhol aj na jeho územia (máj 1315).[3] The Česky armády porazili jeho jednotky (ktorých povzbudil v r Maďarský jazyk) o Holics ale nemohli obsadiť pevnosť.[3] Kráľ Karol tiež napadol Matúšovo panstvo a obsadil ho Visegrád.[3]

Karol I. zahájil malé kampane proti Csákovmu panstvu v rokoch 1314 a 1315. Keď napadol Matúš Szepes a jeho vojská vyplienili región, bol tesne porazený Philip Drugeth, kráľov verný vojak.[3] Počas tejto doby Thomas Szécsényi prijaté Hollókő od Karola, ktorý zhabal pôdu od Kacsics klanu, nelojálnych príbuzných Thomasa. Karol postupne obkľúčil Csácke panstvo, keď bol menovaný za verných kastelánov do čela neďalekých pevností.[3]

Kráľ sa pokúsil diplomatickou cestou oslabiť jednotu medzi Matúšovými partizánmi. Podľa kráľovskej listiny vydanej v septembri 1315 Karol I. odobral všetkým oligarchovým služobníkom všetok ich majetok a dal ich palatínovi Dominic Rátót, pretože absolútne podporovali všetko úsilie Mateja Csáka a nežiadali o kráľovu milosť. Jeden z týchto sankcionovaných šľachticov bol Felician Záh, ktorý sa neskôr neúspešne pokúsil v roku 1330 zavraždiť celú kráľovskú rodinu.[3]

V roku 1316 sa niektorí z jeho bývalých nasledovníkov vzbúrili proti Matúšovi, a hoci obsadil ich hrad v Jókő, ale niektorí z nich opustili jeho doménu.[3] V roku 1317 napadol majetky Diecéza Nyitraa jeho vojská obsadili a vyplienili jeho stolicu.[3] V dôsledku toho biskup Ján ho a jeho nasledovníkov opäť exkomunikoval.[3]

Kráľovské armády pokračovali v invázii na jeho územia a okupovali ich Sirok a Fülek (Fiľakovo), ale Matthew si mohol udržať svoju vládu nad svojím územím až do svojej smrti.[3]

Doména

Doména Matúša Csáka sa rozvíjala postupne pred bitkou pri Rozgony a najväčší územný rozsah dosiahla okolo roku 1311.[3] Do tej doby, 14 kraje kráľovstva a asi 50 hradov bolo pod jeho vládou a jeho nasledovníkmi.[1]

Okolo roku 1297 usporiadal vlastný dvor, podobný kráľovskému, a uzurpoval si kráľovské výsady na jeho doménach, podobne ako u iných oligarchov (napr., Amade Aba, Nicholas Kőszegi) zo začiatku 14. storočia.[3] Tak sa stal de facto vládca jeho panstva a uzatváral spojenectvá nezávisle od kráľa.[3] Odmietol prijať odvolanie proti kráľovi proti jeho rozhodnutiam a poprel, aby dal žiadateľom do vlastníctva pozemky, ktoré im kráľ poskytol na jeho území.[3] Aj keď niektorí z miestnych zemepánov nechceli prijať Matúšovu nadvládu, skôr či neskôr museli svoj majetok opustiť.[3]

Po jeho smrti jeho bratranec Stephen Sternberg (alebo Štefana českého) sa stal pánom jeho panstva,[1] pretože jeho syn (Matúš IV.) zomrel a jeho vnuci (Matúš V. a Jakub) boli v čase jeho smrti v roku 1321 ešte neplnoletí.[3] Stephen Sternberg však nemohol kráľovej invázii odolať a niekdajšie panstvo Matthewa Csáka kráľove armády predbehli o niekoľko mesiacov.[3]

Odkaz v slovenskom romantickom hnutí

Matthew Csák významne ovplyvnil regionálne dejiny dnešného Slovenska v 13. – 14. Storočí. Okrem iných aktivít založil niekoľko nových osád hlavne v Trenčianskej župe a podporoval budovanie miest.[6] Úroveň samostatnosti, ktorú dosiahol, spolu s kontaktmi s České krajiny (hlavne s Morava) pozitívne ovplyvnil aj vývoj miestnych Slovensky hovoriaca šľachta.[7] Bez ohľadu na jeho relatívne krátke pravidlo sa jeho (bývalá) doména nazývala Matúšova zem (terra Matthei) už v 14. storočí. Táto koncepcia sa zachovala až do 15. storočia, keď si jednotlivci stále hlásili svoj pôvod z Matúšovej krajiny (de Terra Matthei) namiesto úradných správnych rozdelení alebo osád Maďarského kráľovstva.[6]

To sa neskôr prejavilo aj v slovenčine národné obrodenie v 19. storočí. Aj keď jeho osobnosť bola známa staršej generácii slovenských intelektov (Adam František Kollár, Anton Bernolák), predmetom národnej mytológie sa stal až v období Ľudovít Štúr. Motív Matúša Csáka predstavil v rokoch 1836–37 slovenský právnik Alexander Boleslavín Vrchovský.[8] Potom sa téme venovali početní slovenskí básnici a spisovatelia Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban, Mikuláš Dohány, Viliam Paulíny-Tóth, Samuel Ornis, Jonáš Záborský, Jozef Škultéty a ďalšie.[8] V romantickom národnom diskurze 19. storočia bol vnímaný ako slovenský národný hrdina, obranca slovenských záujmov a / alebo nekorunovaný slovenský kráľ. Matthew Csák a jeho „ríša“ sa stali symbolmi slovenskej samostatnosti s cieľom vyvlastniť jeho historické dedičstvo pre vznikajúci národný štát Slovenska.[3] Ľudovít Štúr, najvýraznejšia osobnosť v období slovenského národného obrodenia, predstavila vo svojej básni Matthewa Csáka Matúš z Trenčína („Matúš z Trenčína“) ako šampión slovenských záujmov, ktorí stavajú na odkaze Veľkej Moravy, predpovedajúc, že ​​slovenský národ „bude jedného dňa slobodný“.[9]

Takto idealizovaný názor však zostal zvýhodnený iba úzkou skupinou slovenských intelektuálov a obyčajný človek si ho (vo väčšine prípadov) neosvojil.[10] Myšlienka Matthewa Csáka ako slovenského národného hrdinu bola narušená kriticky uvažujúcimi členmi slovenských intelektuálov už v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia (Jonáš Záborský, Július Botto) a nakoniec bol rozdrvený v roku 1923 slovenským historikom Jozef Škultéty.[11] Podobné názory odmieta aj moderná kritická slovenská historiografia a v slovenskej historickej pamäti je Matthew Csák vnímaný jednoducho ako feudálny magnát, pozoruhodný regionálny dejateľ a „pán Váhu a Tatier“.

Matúš Čák sotva bol slovenským vlastencom, ako tvrdia niektorí historici z 19. storočia. Sledoval bežné ciele maďarského magnáta a nikdy nezakladal dostatočne presne vymedzené územie alebo politickú organizáciu na to, aby podporil akékoľvek slovenské nároky na dedičstvo.

— Anton Špiesz, Dušan Čaplovič, Ladislav J. Bolchazy; Ilustrované slovenské dejiny: boj za suverenitu v strednej Európe (2006).[12]

Pozri tiež

  • Hrad Beckov - vo vlastníctve a opevnenom Matthewom Csákom
  • Amade Aba - oligarcha, ktorý vládol de facto samostatne severná a severovýchodná župa Maďarského kráľovstva[1]
  • Ladislava Kána - oligarcha, ktorý vládol de facto nezávisle na sedmohradských častiach Maďarského kráľovstva[1]

Poznámky pod čiarou

  1. ^ a b c d e f g h i j k Kristó, Gyula; Engel, Pál; Makk, Ferenc. Korai magyar történeti lexikon (9–14. Század).
  2. ^ a b Peter A. Toma; Dušan Kováč (2001). Slovensko: od Sama po Dzurindu. Inštitúcia Hoover Press. p. 72. ISBN 978-0-8179-9951-3. ... Najväčšími magnátmi boli Matúš Cak (Matthew Cak) z Trenčína a Amadeis z Aby ... Čakovia maďarského pôvodu začali vzmáhať za vlády Štefana V. a Ladislava IV ...
  3. ^ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w X r z aa ab ac reklama ae af ag ach ai aj ak al am an ao ap vod ar ako o au av aw sekera ay az ba bb pred n. l bd byť bf bg bh bi bj bk Kristó, Gyula. Csák Máté.
  4. ^ a b c d e f g h Markó, László. Magyar állam főméltóságai Szent Istvántól napjainkig.
  5. ^ a b Zsoldos, Attila. Magyarország világi archontológiája, 1000–1301.
  6. ^ a b Ján Lukačka (2016). Matúš Čák Trenčiansky (po slovensky). Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV. s. 128–129. ISBN 978-80-224-1532-3.
  7. ^ Branislav, Varsik (1998). Otázky vzniku a vývoja slovenského zemianstva (po slovensky). Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV. p. 102.
  8. ^ a b Macho, Peter (2012). „Matúš Čák Trenčiansky v diele Ľudovíta Štúra“. In Mihalkovičová, Beáta (ed.). Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra: Zborník z vedeckého seminára konaného v dňoch 28. a 29. októbra 2010 v Modre (po slovensky). Modra: Modranská muzeálna spoločnosť. p. 136. ISBN 978-80-224-1532-3.
  9. ^ Stanislav J. Kirschbaum (16. septembra 1996). Dejiny Slovenska: boj o prežitie. Palgrave Macmillan. p.102. ISBN 978-0-312-16125-5.
  10. ^ Macho 2012, s. 137.
  11. ^ Macho 2012, s. 152.
  12. ^ Anton Špiesz; Duśan Čaplovič; Ladislav J. Bolchazy (30. júla 2006). Ilustrované slovenské dejiny: boj za suverenitu v strednej Európe. Vydavateľstvá Bolchazy-Carducci. p. 51. ISBN 978-0-86516-426-0.

Zdroje

  • Engel, Pál (1988). „Az ország újraegyesítése. I. Károly küzdelmei az oligarchák ellen (1310–1323) [Zjednotenie ríše. Boje Karola I. proti oligarchom (1310–1323)]". Századok (v maďarčine). Magyar Történelmi Társulat. 122 (1–2): 89–146. ISSN 0039-8098.
  • Engel, Pál (1996). Magyarország világi archontológiája, 1301–1457, I [Sekulárna archontológia Maďarska, 1301–1457, zväzok I] (v maďarčine). História, MTA Történettudományi Intézete. ISBN 963-8312-44-0.
  • Engel, Pál (2001). Ríša svätého Štefana: Dejiny stredovekého Uhorska, 895–1526. I.B. Vydavateľstvá Tauris. ISBN 1-86064-061-3.
  • Fügedi, Erik (1986). Ispánok, bárók, kiskirályok [Ispáns, Barons and Petty Kings] (v maďarčine). Magvető. ISBN 963-14-0582-6.
  • Kristó, Gyula (1973). Csák Máté tartományúri hatalma [Provinčné panstvo Matthewa Csáka] (v maďarčine). Akadémiai Kiadó.
  • Kristó, Gyula (1979). A feudális széttagolódás Magyarországon [Feudálna anarchia v Maďarsku] (v maďarčine). Akadémiai Kiadó. ISBN 963-05-1595-4.
  • Kristó, Gyula (1986). Csák Máté [Matthew Csák] (v maďarčine). Gondolat Kiadó. ISBN 963-281-736-2.
  • Kristó, Gyula (1999). „I. Károly király főúri elitje (1301–1309) [Aristokratická elita kráľa Karola I., 1301–1309]“. Századok (v maďarčine). Magyar Történelmi Társulat. 133 (1): 41–62. ISSN 0039-8098.
  • Kristó, Gyula (2003). „I. Károly király harcai a tartományurak ellen (1310–1323) [Boje Karola I. proti oligarchom (1310–1323)]". Századok (v maďarčine). Magyar Történelmi Társulat. 137 (2): 297–347. ISSN 0039-8098.
  • Macho, Peter (2012). „Matúš Čák Trenčiansky v diele Ľudovíta Štúra“. In Mihalkovičová, Beáta (ed.). Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra: Zborník z vedeckého seminára konaného v dňoch 28. a 29. októbra 2010 v Modre (po slovensky). Modra: Modranská muzeálna spoločnosť. p. 136. ISBN 978-80-224-1532-3.
  • Markó, László (2006). Magyar állam főméltóságai Szent Istvántól napjainkig: Életrajzi Lexikon [Veľkí štátni úradníci v Maďarsku od kráľa svätého Štefana po dnešok: biografická encyklopédia] (v maďarčine). Helikon Kiadó. ISBN 963-208-970-7.
  • Szőcs, Tibor (2014). A nádori intézmény korai története, 1000–1342 [Ranná história palatinálneho ústavu: 1000–1342] (v maďarčine). Magyar Tudományos Akadémia Támogatott Kutatások Irodája. ISBN 978-963-508-697-9.
  • Szűcs, Jenő (2002). Az utolsó Árpádok [The Last Árpáds] (v maďarčine). Osiris Kiadó. ISBN 963-389-271-6.
  • Zsoldos, Attila (2011a). Magyarország világi archontológiája, 1000–1301 [Sekulárna archontológia Maďarska, 1000 - 1301] (v maďarčine). História, MTA Történettudományi Intézete. ISBN 978-963-9627-38-3.
  • Zsoldos, Attila (2011b). „III. András hat nádora [Šestica palatínov Ondreja III] ". In Cabello, Juan; C. Tóth, Norbert (eds.). Erősségénél fogva várépítésre való: Tanulmányok a 70 éves Németh Péter tiszteletére [Je veľmi dobre situované na hrad: Štúdie pre 70-ročného Pétera Németha] (v maďarčine). Szabolcs-Szatmár-Bereg Megyei Önkormányzat Múzeumok Igazgatósága. s. 289–299. ISBN 978-963-7220-75-3.
  • Zsoldos, Attila (2012). „Hűséges oligarchák [Verní oligarchovia] ". In Baráth, Magdolna; Molnár, Antal (eds.). A történettudomány szolgálatában: Tanulmányok a 70 éves Gecsényi Lajos tiszteletére (v maďarčine). Magyar Országos Levéltár. s. 347–354. ISBN 978-963-7228-34-6.
  • Zsoldos, Attila (2013). „Králi a oligarchovia v Maďarsku na prelome trinásteho a štrnásteho storočia“. Maďarský historický prehľad. 2 (2): 211–242. ISSN 2063-8647.

vonkajšie odkazy

Matúš III
Narodený: medzi 1260 a 1265  Zomrel: 18. marca 1321
Politické úrady
Predchádza
Thomas Hont-Pázmány
Pán koňa
1293–1296
Uspel
John Csák
Predchádza
Apor Péc
Ispán z Pozsony
1293–1297
Uspel
Demetrius Balassa
Predchádza
Mikuláš I. Kőszegi
Palatín Uhorska
po boku Amadeus Aba v roku 1296

1296–1297
Uspel
Amadeus Aba
Mikuláš I. Kőszegi
Predchádza
Stephen Ákos
Palatín Uhorska
spolu s ostatnými

1302–1309
Uspel
James Borsa
Predchádza
Ugrin Csák
Majster pokladnice
1309–1311
Uspel
Mikuláš III. Kőszegi

Pin
Send
Share
Send